Bratislava 28.10.2019. Zomrel Ivan Plander. Nemôžem sa ubrániť návalu pocitov pri započutí tej správy. Naše stretnutia boli vždy podnetné a potvrdzovali mi presvedčenie, že slušnosť a dobrota dávajú človeku aj v ťažkých časoch oporu v priateľstve a vzájomnom pochopení. Prihováram sa preto k Tebe Ivan aj v tomto okamihu s bôľom nad stratou Tvojej možnej prítomnosti. Spriatelili sme sa pred vyše päťdesiatimi rokmi, ešte v časoch, kedy si horel túžbou vstúpiť svojimi predstavami do náročného priestoru vedeckého života.
Hrnú sa mi slzy do očí.
Je toho neúrekom, čo si dokázal. Prvý slovenský analógový počítač a prvý riadiaci počítač tretej generácie v Československu s názvom RPP-16T je Tvojim dielom, je to vynález, ktorý kliesnil cestu rozvoja v tomto smere aj v ďalších rokoch nemalej svetovej konkurencie. Tvoje mimoriadne schopnosti sa vo veľkej miere prejavili aj v organizácii vedecko-technického života. Stal si sa neúnavným šíriteľom najnovších objavov IT technológii. Tvoje zásluhy som si uvedomil ešte viac, keď pred pár týždňami s mojim mini tímom sme v priestoroch Stálej výstavy dejín výpočtovej techniky na Slovensku pripravovali priblíženie Tvojho životného diela.
Pred očami sa mi vynára obraz, keď som Ťa stretol v priestoroch Katolíckej univerzity na medzinárodnej konferencii, kde stále plný elánu si sa vo svojej prednáške prihováral mladým študentom, ktorí Tvoje slová priam hltali.
Prešlo iba pár mesiacov od 15. mája 2019, kedy som Ti za moju Nadáciu odovzdal Cenu excelentnosti ako nestorovi slovenskej kybernetiky a informatiky, autorovi prvého analógového počítača na Slovensku, za úspešné vedenie projektu riadiaceho počítača RPP-16 a projektu asociatívneho paralelného počítača SIMD, za vybudovanie Ústavu technickej kybernetiky SAV a vedenie celoštátnych výskumných projektov v robotike a umelej inteligencii, za založenie Trenčianskej univerzity A. Dubčeka a jej rozvoja v pozícii rektora.
Potešilo ma, že si aj po náročnom sympóziu prijal pozvanie na nakrútenie medailónu o Tebe, o Tvojom živote. Hoci si nositeľom najvyšších vyznamenaní, so svojimi spolupracovníkmi si sa už pred 32 rokmi stal laureátom štátnej ceny a o dvanásť rokov neskôr si bol ustanovený za akademika Slovenskej akadémie vied a o rok na to vymenovaný za akademika ČSAV, nikdy si svoje zásluhy nekládol do popredia. S láskou a v plnom zaujatí vo svojich spomienkach si sa ale vracal k časom od založenia Ústavu technickej kybernetiky, a časom, keď si bol rektorom Trenčianskej univerzity A. Dubčeka. Interview s Tebou v zhrnutí rokoch minulých ma rovnako vracia do skutočností, ktoré Ti nepriali, ale vždy si sa prejavil ako skvelý človek, chápajúci starosti iných, ktorí v Tebe vždy našli oporu. Ticho. Nedokážem sa ďalej vnoriť do minulosti, pretože je tu dnešok.
Mlčíš.
Audiovizuálny záznam hovorí za všetko ostatné. Žil si život plodný, plný práce, odvahy a nesmierneho úsilia o rozvoj, založil si vedeckú školu od samého začiatku napomáhajúcej všestrannej vzdelanosti a záujmu o perspektívnu vedeckú disciplínu, bez ktorej si dnes už život nevieme predstaviť.
Pripomínam si aj náš náš rozhovor v relácii „Hosť Štefana Kassaya“ v ktorom sme vo vyše 40 minútach spomínali na Tvoje plodné roky a kde po odvysielaní sa rozbehla vášnivá debata. Rovnako v máji tohto roka na „Sympóziu o vede a vzdelávaní“, ktoré usporiadala moja Nadácia na pôde Ústavu polymérov Slovenskej akadémie vied. Všetci účastníci si s veľkým záujmom vypočuli Tvoje spomienky v živom prejave. V knihe „Kocky sú hodené“ je natrvalo zaznamenaný slávnostný okamih, kedy sme sa spoločne tešili z ocenenia. To som netušil, že sa vidíme posledný raz…
Radosť a smútok.
Návrat do všedných dní. Spomienka na Teba, priateľ môj i Tvoje životné dielo a osobnosť vždy otvoreného, nebojácneho človeka, čistého srdca a konania dobra, navždy vstúpili do môjho života.
Lúčim sa s Tebou. Ostal si mojim veľkým vzorom.
Štefan Kassay